Stará opustená budova
Raz som sa strááááááááááááááášne ale strašne nudila. Zašla som za kamrátkou. Len tak zo srandy sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť do jedenj starej budovi, ktorá sa nachádzala v našej dedine. Pôvodne tam mali sklad vojaci a tak tam po sebe nechali veľa špiny, prachu a starých neviužitých vecí. Predstavte si, boli tam aj tanky, kombajny, čosi čo pripomínalo zhorený traktor...a veľa iného haraburdia. Vždy sa na tom mieste stalo niečo zvlášte, čo však nikoho neprekvapilo, lebo sa to deje pravidelne a už hodne dlhý čas...V blízkosti vykradli dom, niekedy sa odtiaľ vynášaj hrôzunaháňajúce zvuky, stále sa tam niečo hýbe aj keď tam nikto nechodí.......s kamarátkou a jej bratom sme sa rozhodli, že to tam ako-tak preskúmame. Mali sme trocha strach ale predsa sme sa tam teperili. Hľadali sme nejaké dôkazy...neviem prečo ale napadlo nás, že to má niečo spoločné s okradntím ujca EPERIEŠIA ( ten čo vlastní aifelovu vežu v Novom Ruskove, aj ja tam bývam...) Skúmali sme, hľadali...no nič sme nenašli. No, prehliadli sme maličkosť...Úplne na konci, v tajnej skríši bola akási diera...Nikdy som nebola veľmi vysoká, skôr taká malá bacuľka..:) Nedočiahla som. a tak som sa postavila na rúlku, ktorá bola dole a ešte ma k tomu aj nadvihol brat mojej kamrátky...:) Z deravého vrecka som vitiahla baterku a nazrela do neveľej diery...Bolo tam veľa vecí ale najviac ma zaujala biela krabica...- Pohni si! Už ma bolia ruky!!! - sťažoval sa Lukáš ( brat mojej kamarátky Veroniky ) - Vydrž ešte! Už len kúsok! Už...to skoro mám! - ohriakla som ho a sihla po bielej krabici. - óóó nie....:(...je veľmi ťažká! Nezvládnem ju! - povedala som. - Ukáž skúsim ja! - riekla Veronika rozhodne...- No tak dobre! - riekla som a opatrne zišla za pomoci Lukáša. Veonika sa ľahúčko vyšvihla hore a hneď ťhala krabicu von. - Máš pravdu! Čo v nej asi bude, že je taká ťažká??? - čudovali sme sa. A vtedy ma niečo napadlo. Ked už tu krabicu nemôžeme vybrať, aspoň budeem vedieť čo v nej je.... - Lukáš??? - ozvala som sa.... - Nóóó??? - odpovedal Lukáš. - Máš vreckový nožík??? - Opýtala som sa. - Isteže! ako vždy... - pochválil sa - Hm...ďakujem - poďakovala som. Vyrezala som do bielej plastovej krabice malú dierku. - Aha! a máme to tu! - povedala som na čo sa hneď z dierky ukázalo čosi čo vyzeralo nejaký malý komplikovaný prístroj....schyľovalo sa k večeru a tak sme to prezatiaľ nechali tak... Potom sme sa robili blbosti a hlúposti, naháňali sme sa... keď tu sa skadiaľ si ozvalo - vréééééééééééééééééééééééééééééééééééuuuuu........!!! - preboha...chytili sme nohy na plecia a utekali sme tak, že by sme mohli vyhrať aj maratón... Zastavili sme sa až veľmi ďaleko....bolo nám hrozne....ukrtune sme sa báli....a vydesene sme na seba pozreli...Keď tu sa neďaleo opustenej budova motal akýsi podozrivý muž a mal aj auto....zrajme nás nevidel a na chvíľu si niekam odbehol...nazreli sme do starej škodovky: cigarety, zapaľovač, peniaze...
Moja fotografická pamäť si ihneď zapamätala značku auta. Bolo už neskoro a tak sme sa pobrali domov....ale nevzdali sme sa...raz to ešte vyriešime!!!
Komentáre
PRAVDA
Veríme
MATUS: